Zdalo sa, že to v líške vzbudilo veľký záujem.
- Na nejakej inej planéte?
- Áno.
- Sú na tej planéte poľovníci?
- Nie.
- Nič nie je dokonalé, - vzdychla si líška.

Ale vrátila sa k svojej myšlienke:
- Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky su si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba. A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné polia mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to teda skvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obilie mi ťa bude pripomínať. A ja budem mať rada šumenie vetra v obilí...

Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na malého princa.

- Prosím ťa... skroť si ma! - povedala.
- Veľmi rád, - odpovedal malý princ, - ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.
- Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, - povedala líška. - Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!
- Čo mám urobiť? - spýtal sa malý princ.
- Musíš byť veľmi trpezlivý, - odpovedala líška. - Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto. Ja sa budem na