stojí zelený máj, pred domom milej postavený, stuhy trepocú sa vo vánku, nezobudia milú zo spánku, neskoro išla spať, dlho do noci bosorky bola oslavovať, zabudnúť na všedné strasti, vrhnúť sa do víru udalostí, za zvuku hudby, smiechu a známych hlaholu, nechala sa zlákať rečami slizkými a podlahla alkoholu, bleskami zvukom hromu z okolitých skál, zasiahnutý do srdca v nemom úžase jej milý tu stál, niet väčšej bolesti ako zrada milovanej, niet väčšieho smútku ako v duši zatratenej, aj krásny prvý máj za veselého jasotu, môže sa premeniť v zlomenom srdci na čierno čiernu temnotu, zúfalý vykrik zaznie o bože prečo si to dopustil, prečo si ma v hodine tejto prečo si ma opustil, z májových krásnych rán, zostalo mi v duši šero a krákanie čiernych vrán,