Zlatinka moje srdce ti hovorí :
ako dávno sme sa nevideli, každé ráno prejdem placho cez tvoj úsmev biely,
večer vnímam nahé hrdlo svietiť v posteli, každý deň sme na vsplanutie i na popol zrelí,
akoby aj v objatí sme boli osamelí, ach, a srdce, rozdelené na dva živé diely,
búši tak, že nečujeme, čo čuť by sme chceli,že spoločné čriepky snenia každý sám si stmelí,
že sme dobrí verní, cnostní,ale nie sme celí, a vôkol seba nič sme nevideli,
slová sme zabudli šialené túžby v dušiach sa chveli, krv klokotala objatia tuhli burácal požiar vášní,
pri riečke Dije sme stáli, chvílu ležali a veselo sa smiali, velké silné sny sme osnovali,
mučivé túžby mladé ideály, čo dvíhať mali život ospalý, vzrušenou dušou pil som tvoje slová
a tvoja tvár jak hviezda šafránová presvecovala ten budúci čas, v tej chvíli ver miloval som ťa,
ešte je jaro, ale vzduch v lístí stlieva, zjasneli zvuky, túžby, vlny na vode,
z brehu sa privrávame krásnej prírode, odlieta večer v svojej nahote,
v srdciach nám svitá, aj ked deň sa zvečerieva, zostupujeme k bleskom vln schod po schode
a do dlane ti šepkám, že tvoj život je zázračnou veľriekou, kde ja som kusom dreva,
splavíš ma v pamäti, tam rozsýpa sa čas, ale prúd rieky dalej vynára sa z nás,
v myšlienkach pochode nestarnúcich večných krás

pekný deň všetkým prajem