Každý sem prišiel perd niečim utiecť, slová ktoré možno tesať do kameňa, úteky pred nekonečnou samotou, úteky pred nočnými morami, bolesťami v krížoch varujúcim krvným obrazom bušením srdca, pred sebou samým, na miesto kde zastavíš a dáš svojmu bytiu nový rozmer, ty si ten chladný vietor čo na mňa fúka, to zubaté slnko čo blúdi po pokožke, ta chvíla čo je len chvíla ta ubohosť vo mne ta sila viery, ta láska v ludoch ta chabosť v zbabelosti to zlo v hádkach, ten chlad kameňa ten súcit k porazenému, ležím a nevládzem vstať na vlastné nohy, som slaboch ako všetci dobre viete, roztrasenými nohami chodím po tomto svete, bojím sa aj vlastného tieňa, som slaboch čo najviac sa bojí samého seba