Každý má tú svoju.. každý ju proste hľadá..... svoju ružu... Každý ju raz nájde.. krásnu a voňavú... a vie že je to tá najkrajšia vôňa na svete... A tak zmámený krásou a vôňou zabúda na to.. že ruža má tŕne... Necíti ich bolestivé pichanie a nevidí ani krv vytekajúcu z rán... Občas síce pocíti kruté bodnutie pri srdci.. keď vidí.. že niekto iný sa dotýka jeho ruže... že niekto iný je zmámený jej voňou... vtedy by chcel ružu skrotiť.. zbaviť tŕňou a vône a ukryť ju ďaleko od všetkých.... potom si ale uvedomí.. že keby ju zmenil.. zničil by to.. prečo ju miluje...už by to neboha jeho RUŽA... a tak zanechá ružu a nájde si ľaliu..... nevyzerá tak nádherne.. aj vonia akosi placho... je jemná a poddajná.... nezraňuje... ani nepovznáša....len miluje... prejde veľa času... občas stretne ružu a spomína na jej vôňu a krásu... zabúda na tŕne... vrhne sa k nej.... zraní sa na tŕňoch a odchádza k ľálii ............................................
Čo je horšie v živote? Trpieť pre ružu alebo ublížiť ľalii??? a čo keď nie je východiska???