teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.

Na druhý deň prišiel princ zasa.

- Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu, - povedala líška. - Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už od tretej začnem byť šťastná. Čím väčšmi čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej už budem vzrušená a nepokojná; objavím cenu šťastia! No ak budeš chodiť hocikedy, nebudem nikdy vedieť, na ktorú hodinu si mám pristrojiť srdce... Je potrebné zachovávať isté zvyky.
- Čo je to zvyk? - spýtal sa malý princ.
- Aj to je čosi, na čo sa veľmi zabúda, - povedala líška. - Je to niečo, čo odlišuje jeden deň od ostatných dní, jednu hodinu od ostatných hodín. Napríklad aj moji poľovníci majú jeden zvyk. Vo štvrtok tancujú s dedinskými dievčencami. A tak je štvrtok nádherný deň! Chodím sa vtedy prechádzať až do vinice. Keby poľovníci tancovali hocikedy, všetky dni by sa navzájom podobali a ja by som nemala prázdniny.

Tak si malý princ skrotil líšku. A keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:
- Ach! Budem plakať...
- Je to tvoja vina, - povedal malý princ, - neželal som ti nič zlé, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil...
- Pravdaže, - povedala líška.
- Ale ty budeš plakať! - povedal malý princ.
- Pravdaže, - povedala líška.
- Teda z toho nebudeš mať nič!
- Budem, - povedala líška, - vďaka farbe obilia.

Potom dodala:

- Choď ešte raz pozrieť na ruže. Pochopíš, že tá tvoja